Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Oslobodenie obce

Vojna

Boli to kruté dni tej očakávanej jesene roku štyridsiateho štvrtého.

Nedospaté, sliepňajúce rána sa rodili s tmavých, studených nocí, rozorvatých poryvmi divého vetra. Breždenia sa utápali v sivej hmle plnej hukotu tankov, výkrikov vozotajov a zápasu aut s rozkvasenými cestami.

Dni sa tratili bezo stôp v clonách neutíchajúceho dažďa. Polia nevpíjali prívaly padajúce z olovených mrakov.

Karpatské rieky a bystriny pretekali korytá brehov a naplnili spenenými prúdmi horské doliny.

Touto psou pľušťou, po bezodných korytách ciest, po okraj naplnených bahnom a mútnou vodou, tiahla na západ sloboda. Do tváre jej šľahal dážď, nad hlavou zavíjali granáty, v plecniaku vlhol tabak, chlieb a patróny. Dvíhala sa do útokov proti kovovému svišťu oceľovej smrti a padala k zemi pred utrieľňami pevností chrliacimi oheň.

Spávala v rozbitých chyžiach, za múrmi sypancov si hriala skľavené ruky na sipiacich ohniskách. Vlhké konáre boli prederavené črepinami a guľkami.

Lôžkom jej bola matka zem, prikrývkou verný vojenský druh – plášť. Cestou jej vrúbili trúchlivé tiene komínov, dymiace rumoviská dedín, zem spálená delostreľbou, vyvrátené hory vydychujúce sladkastý, mŕtvolný zápach a hroby padlých, zanechané pri múroch dedinských kostolov a na poľných rázcestiach.

Na sklonku roku 1944 zažiarili nad Zemplínom prvé lúče slnka slobody. Na Dukle 6. októbra víťazne zaviala československá zástava.

Vojská 1. ukrajinského frontu za účasti 1. čsl. armádneho zboru vstúpili natrvalo na územie Československej republiky.

Nesmierna radosť zavládla nad príchodom blahodarných chvíľ znamenajúcich koniec fašistickým výčinom, ktoré zo dňa na deň rástli a znásobovali sa.

Vojna so všetkou svojou ťarchou a neľudskosťou doliehala a celým svojim ostrím ničila ľudí, obydlia, celú živú i neživú prírodu.

Prejavilo sa to najmä vtedy, keď pulz vojnovej fašistickej mašinérie pod ťarchou drvivých úderov začal povážlivé vynechávať a znamenať predzvesť smrti.

Deti započali školský rok 1944/1945, ale vyučovali sa iba týždeň. Po týždni bolo vyučovanie prerušené na neurčitú dobu, lebo učebňa školy bola zhabaná pre nemecké vojsko. Učebňa začala slúžiť ako kasáreň pre 70 vojakov. Ubytovanie trvalo do 24. novembra 1944, kedy sa vojsko odsťahovalo. Dňa 25. novembra 1944 sa opätovne dostavilo nemecké vojsko, ktoré nariadilo, aby všetci mužskí príslušníci od 16 do 60 rokov sa pripravili na odchod do pracovného tábora, lebo kto neuposlúchne rozkaz, na mieste bude odstrelený. Ľudia vedeli, že sú toho schopní, lebo už pred tým poznali komando pri kopaní zákopov na kraji lesa (Viničky). Prevažná väčšina chlapov odišla, len niekoľko málo jednotlivcov sa schovalo. Do lesa nemohli zutekať, lebo smerom k lesu obec bola strážená. Boli prehľadané aj stodoly.

Ten istý deň (25. november 1944) nemecké vojsko vyhadzovalo do vzduchu mosty. Železničnú trať Trebišov – Humenné a trať do Strážskeho k Prešovu. Bol vyhodený aj železničný tunel. Všetko to malo zdržiavať postup Sovietskych vojsk.

Bolo počuť výbuchy blížiaceho sa frontu.

Do večera 26. novembra 1944 prenikli vojska 1. gardovej armády na čiaru železničná trať z Medzilaboriec do Humenného – Zbudza – Michalovce.  Začína sa boj o naše okolie. Pozrime sa čo hovorí maršal Grečko v knihe: Cez Karpaty, str. 352:

„Dňa 18. novembra dostala 1. gardová armáda túto úlohu: 107 a 11. strelecký zbor prelomia nepriateľskú obranu na úseku Ruskovce – Komárovce -, zničia tu nepriateľa, zaútočia v smere Michalovce – Čemerné, dobyjú Michalovce a preniknú k Laborcu, po splnení tejto úlohy dobyjú výšinu na západ od Michaloviec a udrú na Čemerné.....“

Prechod cez Laborec bol začiatkom priameho boja a našu obec. Obyvateľstvu obce prví ruskí prieskumníci – vojaci, odporučili, aby utiekli preč do obce Voľa, ktorá je oslobodená, že v obci bude tuhý boj, kým nevyženú Nemcov z obce a lesa, lebo odtiaľ mali Nemci celú obec ako na dlani a Nemci boli ešte aj v zákopoch, ktoré si predom dali pripraviť.  Celý Valal a z Huštak až po Ferenčika, všetko zutekalo do Vole. Zostali teda v domoch iba občania smerom od Ferenčika ku Strážskemu, z ktorých by bolo vidieť z lesa, keď by utekali.

V dňoch 26. – 28. november 1944 sa v obci odohrali tuhé boje medzi sovietskym a nemeckým vojskom. Strely dopadali na obce. Kto mal pivnicu bol šťastnejší. Strely nebezpečne dopadali, mnohe budovy boli poškodené ba i zničené ohňom.

Pravdepodobne 28. novembra 1944 prišli prvé hliadky do obce (podľa niektorých to už bola druhá hliadka), hoci tu ešte v niektorých domoch boli nemecký vojaci, ktorí už nestačili ustúpiť a v boji padli. Po zlikvidovaní nepriateľov, sovietsky vojaci toho istého dňa t. j. 28. novembra 1944 oslobodili celú našu obec. Nemci sa dali na útek z lesa až vtedy, keď došli na pomoc tanky, ktoré mali ťažkosti prejsť cez Laborec, ktorý bol vtedy rozvodnený.

 

Streľba utíchla večer 28. novembra 1944 – je to deň oslobodenia našej obce.    

 

Konečne obyvateľstvo si vydýchlo. Na tieto dni si spomína aj autor tejto kroniky, ktorý prežil boje o našu obec ako 9 a pol ročný chlapec:

„V kúte izby sme urobili štvorec z nábytku a zaň sme sa všetci schovali pri stene, aby sme boli čim ďalej od okien a tým viac ochránení. S nami bola aj sestra mojej matky s rodinou, ktorí boli evakuovaní u nás z Kochanoviec. Cele tri dni bojov sme takto prežili. Keď večer 28. novembra 1944 paľba trošku utíchla, prebehli sme k susedom (Ščerba Ján) do pivnice, ale po krátkom čase paľba celkom prestala. Náš pocit z oslobodenia bol skalený tým, že dôstojník, ktorý riadil boje z nášho domu, padol od nemeckej guľky, keď sa vyklonil z poza múra pri pozorovaní svojich vojakov na ich postupe. Počul som ho rozprávať a za niekoľko hodín som ho videl (na ganku). Položil svoj život za naše oslobodenie. Jeho meno sme nedozvedeli.“

Obyvateľstvo začalo sa vracať domov z okolitých obci, najmä z Vole. Postupne sa vracali i chlapi, ktorých Nemci odviedli na práce. Obyvatelia vítali sovietskych vojakov ako svojich osloboditeľov, lebo boli presvedčení, že odteraz nastanú pokojné, mierové časy.

V bojoch o dedinu padlo 65 sovietskych vojakov, ktorí boli pochovaní pri tunajšej cerkvi – kostole a neskoršie boli prevezení na spoločný cintorín sovietskych vojakov do Michaloviec.

Počas trvania bojov vznikli i väčšie hmotné škody na majetku občanov. Boli zničené domy: Jana Staurovského, Jána Fenina, Juraja Slepáka, Jána Pilca, Jána Geru, a Jána Kolibaba, ktorého pri prestrelke zabili. Okrem toho zhorelo i niekoľko plevní (stodôl), taktiež bolo pobitých niekoľko kusov kráv.

V obci bolí po jednotlivých domoch ubytovaní sovietski vojaci, ktorí sa tu zdržiavali asi dva mesiace. Ľudia sa s nimi delili o potraviny, ktoré im ešte zostali.  

O život z obce prišiel iba spomenutý Ján Kolibab, v ktorého dome boli Nemci a títo zapálili nad sebou dom, aby sa mohli nepozorovane prebiť. Z domu sa nedostali, ale tam zhoreli, lebo boli obkľúčení. Pri prestrelke padol aj majiteľ domčeka.

Šťastie, že až na niekoľko málo rodín, všetci zutekali mimo obec, lebo inač by straty na životoch boli väčšie.

Začína sa pomaličky obnovovať dych dediny. Ľudia sa chytili znovu do práce. Práve tá práca bola najpotrebnejšia pri odstraňovaní neblahých následkov vojny. Každý čakal najmä novú žatvu, aby sa obyvateľstvu polepšilo.

Obec sa začala kriesiť zo svojej biedy a trpkých chvíľ a ľud začal veriť v dobro nových dní.

 

---------------

Zdroj: Obecná kronika, II. Diel, Dejiny obce 1919 -1983, Autor: Ing. Milan Jevín, december 1987

Do elektronickej podoby spracoval: Ing. Juraj Jevin